Keď som stál na štarte jedného z vrcholov tejto sezóny, túlil som sa k súperom, aby som sa skryl pred vetrom a chránil sa pred zimou, ktorá panoval v dolinke Squaw Valley. V tomto údolí som stál na štarte už 4. x a vždy tu bolo chladno, no nikdy nie tak ako teraz. Okolité vrcholky boli posypané bielym popraškom ako jablčník práškovým cukrom. Vietor preháňal oblaky nad nami a slnko striedal chladný tieň, ktorý umocňoval pocitovú zimu, ale tá reálna bola okolo 0°C, čo na prvý pohľad nevyzeralo strašidelne, ale väčšina pretekárov na štarte bola výnimočne zahalená a pripravená na boj so zimou, no našlo sa aj pár otužilcov bez trička, ja som k ním však nepatril, keďže plavkové obdobie už skončilo, aj keď organizátori pred štartom upozorňovali, že plávanie nás dnes neminie. Stáli sme a čakali..Vypočuli sme si tradične americkú hymnu a hrdí Američania sa chytali za srdcia, my ostatní sme sa nevedeli dočkať štartu, aby sme sa už konečne zahriali. Štart už tradične pár minút meškal, ale oproti minulým rokom to bolo pomerne presné. Štart nesprevádzal žiadny výstrel, žiadna dymovnica, žiadno odpočítavanie, len nejaké pokriky, ktoré mi unikali v pozadí, ale postrkovanie sa stupňovalo, takže som vedel, že čoskoro pobežíme. Rozbehlo sa niečo cez 200 mužov na trať dlhú 23 km s prevýšením cca 1400 m, kde bol najvyšší bod vo výške cca 2500 m.n.m.. Predieral som sa kľučkovaním pomedzi súperov z druhého radu dopredu. Tempo bolo prvých 200 m pomerne príjemné a tak som nečakal na súperov, kedy sa rozbehnú, lebo na taktizovanie nie som zvyknutý. Ako som si začal budovať pármetrový náskok, náhle boli pri mne ďalší pretekári, ktorí tiež vedeli, že trať je pomerne ľahká (stúpanie 5 km cca 600 m výškových) bolo to najťažšie na trati, pričom bolo celé bežecké. Po úvodných preskakovaniach sme sa vpredu ocitli 4 pretekári (Ja, Albon, Killian, Woods), tempo bolo pre mňa osobne príjemné a keďže sme sa odtrhli od ostatných súperov, vedel som že taktizovať sa prestalo. Nešli sme vedľa seba, ale za sebou pretože na zemi s pribudajúcimi metrami pribúdal aj sneh, ktorý nasnežil v noci, preto bolo výhodné ísť po stopách niekoho, aj keď ho nebolo veľa, podľa pohybu chodidla bežca predomnou som vedel kde sa šmýka, kde je tvrdý podklad, kde je mäkko. Sú to detaily, ktoré sa snažím vždy sledovať, pretože v celkovom súčte môžu ošetriť mnoho síl. V niektorých úvodných častiach stúpania som prešiel do chôdze, aj keď ostatní bežali, ale mne prišlo lepšie kráčať. Prvé 2-3 km sme sa držali viacmenej po hromade, pri prechode zo zjazdovky na bežecký trail som sa dostal na 5.-6. pozíciu , pretože sa medzi mnou a prvými 3 vytvorila 10-15 sekundová diera, cítil som sa však stále veľmi dobre a nohy pracovali nad moje očakávania. Vplyvom výšky som cítil tlak na prieduškách no trvalo to asi len 1 km, potom sa to zlepšilo a opäť som sa rozbehol. Prišla prvá vážnejšia prekážka monkeybar, ktorého som sa obával kvôli námraze a snehu, avšak bol úplne suchý a nešmýkal sa. Pre istotu som však spomalil, kde som sa dostal na 6. pozíciu a odstup prvej trojice bol výraznejší. niečo cez 30 sekúnd. Po monkeybare sa opäť pokračovalo tiahlym stúpaním k lezeckej stene, kde som už opäť pribiehal na 4. pozícii a dotiahol som sa aj na úvodnú trojicu, resp dvojicu (Albon, Killian) pretože Wood od ostatných odskočil na cca 10 sekúnd. Vybral som si stenu za Albonom. Niektoré chyty boli zasnežené a tak som išiel veľmi opatrne a vedel som že na týchto prekážkach strácam, ale išiel som na istotu a spoliehal som sa na beh. Na tejto prekážke som sa opäť posunul na 5. pozíciu a v nasledujúcom stúpaní cca na 4. km som videl súperov ako začínajú kráčať no mne sa tentokrát dalo aj v týchto pasážach bežať a opäť som sťahoval stratu, dostal som sa na 4. miesto, slnko začínalo príjemne hriať pretože odfúklo nejaký mrak. Prišli sme k noseniu vedier so štrkom, kde som mal stratu cca 25 sekúnd na Killiana. Videl som, že súperi s vedrom kráčajú, mne sa dalo celý čas bežať a tak som opäť pár sekúnd stiahol a utváral som si náskok pred súpermi za mnou. Nasledoval bender z ktorého sme zoskočili k oštepom, pri zoskoku som videl ako Woods odbieha na burpees a keď som si priťahoval oštep Albon ho nasledoval, ja som sa však sústredil na ten svoj. Bol pomerne silný vietor zľava a tak som sa postavil viac na stred, aby mi ho neodfúklo vpravo. Terče sú o niečo užšie ako po minulé roky a nie sú zo slamy, ale z molitánu (alebo nejakej umelej peny). Hodil som vľavo a utekal som do burpees zóny, pri mojom 20 angličane Albon svoj trest už končil, ale pridali sa ku mne ďalší pretekári, no neevidoval som kto to je. Burpees sa robili v premočenom piesku s blatom, kde mi nasiakli rukavice aj oblečenie vodou. Pokračoval som ďalej no tu som stratil prehľad o pozícii, o pár metrov vyššie v podstate na najvyššom bode trate bol Olympus, na ktorom som sa poriadne vytrápil, pretože mi odchádzal úchop a chyty boli inak usporiadané ako u nás, ale nakoniec som ho zvládol, aj keď ma predbehlo niekoľko pretekárov. Hneď za ním bol Armer (guľa s reťazou), ktorú bolo treba preniesť okolo vlajky. Bezproblémová prekážka, pokračovali sme ďalej po „náhornej plošine“ kde veľmi fučalo a môj premočený dres a rukavice mi začínali robiť veľké starosti. Začala mi byť poriadna zima a za niekoľko minút som si necítil prsty na rukách. Musel som spomaliť a vytiahnuť si náhradné rukavice, ktoré som chcel použiť až po plávaní. Plán sa však zmenil a keďže ma čakali rúčkovacie prekážky nevedel som si predstaviť ako ich so skrehnutými rukami zvládnem. Zahrieval som si ruky krúžením, fúkaním no veľmi to nezaberalo a pomaly som sa presúval k multi-rigu ktorý bol asi o 20-30 výškových metrov vyššie ako olympus. Nebol náročný, ale išiel som ho veľmi opatrne a na istotu. Čakala nás pasáž na „ihrisku“ kde už tradične organizátori pripravili niekoľko po sebe idúcich prekážok. Prvý bol tirólsky traverz, z ktorého sa išlo na ape hanger, kde som sa poriadne vytrápil, pretože mi odchádzal úchop a posledné 3 tyčky pred zvoncom som musel spraviť príťah a zavesiť sa na lakte a ramená, lebo v rukách som už nemal silu, keď som sa dostal na poslednú tyčku musel som sa opäť zavesiť na ruky, ale úchop bol tak slabý, že som sa musel rozkývať a skákať na zvonec. Škrtól som ho a čakal som na verdikt rozhodcu, ktorý ma pred 4 rokmi poslal s vedrom piesku druhýkrát na okruh, pretože mi chýbali dve hrste piesku (písal som o tomto článok, možno si spomínate). Pozrel som na neho a on na mňa, stál som po pás vo vode (pod prekážkou bola napustená voda) a nemohli sme skákať na breh, ale museli sme skočiť do nej. Ukázal že môžem pokračovať a ja som sa veľmi potešil, bolo mi jedno že ma opäť predbehli ďalší pretekári, pretože som začínal bojovať viac sám so sebou ako so súpermi. Zima sa stupňovala a plazenie po mokrej zemi pod ostnáčom mi na pohode nepridalo. Nasledoval Atlas carry a slip wall z ktorej sa zbiehalo asi 600 m k noseniu vriec s pieskom, ktoré boli premožené a zmrznuté, aby nám nebolo málo dostali sme na cestu 2 vrecia, ktoré boli podlhovaste, nie typické „koláčiky“ alebo naše vrecia. Boli nespratné a vôbec som si ich nevedel uložiť na ramená, oproti na výstupe som zahliadol Albona, ktorý sa s nimi tiež trápil no mal predo mnou už 8 minútový náskok, ktorý som stratil len na tejto cca 3 km dlhej rovinatej pasáži s prekážkami, to som však nevedel. Obehol ma aj český kolega Rišo Hýnek a ďalšie známe tváre, ale nejak som to neriešil, lebo mi bola veľká zima. Zatiahlo sa a začalo v jednom momente snežiť, ale už neviem kedy to bolo, no tešil som sa keď som odniesol po 10 minútach vrecia späť do košíka (moja pozícia bola 33, čo som nevedel je to údaj z medzičasov strata na víťaza 12 minút). Nasledoval krátky zbeh k jazeru, v ktorom sme plávali v podstate každý rok, tentokrát bolo plávanie veľmi krátke možno 15-20 m. Mal som so sebou aj dres na prezlečenie ale keďže sme zbiehali už dole z náveternej plošiny rozhodol som sa neprezliekať, pretože zima by bola skôr na ruky ako na telo, aspoň dovtedy, na plávaní som získal pár sekúnd dokonca aj na najlepších a predbehol som tu niekoľko pretekárov, asi ma hnala zima :). po plávaní nasledoval dlhý trail až dole k štartu, na ktorom bolo pár prekážok na preskakovanie. Tu som sa opäť nejako rozbehol a predbehol som pár súperov, no nemal som predstavu o tom koľký som. Asi v polovici zbehu sa mi rozklepala sánka tak, že mi začali tvrdnúť svaly na tvári a akoby som prestal vnímať terén, no pocitovo mi nebola zima, ale nohy boli ťarbavejšie, akoby zmrznuté a trvalo im strašne dlho, kým vykonali to čo som sa im snažil mysľou povedať. Zakopol som a spadol medzi kamene, niekto ma obehol a ja si len pamätám, ako som nekoordinovane padol, nestihol som dať pred seba ani ruky, spadol som ako zemiak. Pozbieral som sa a snažil som sa dobehnúť krikľavo zelenú bundu, ktorá ma obehla. Zbehol som do festivalky, kde čakala prekážka Hélix, ktorá u nás nie je, no je to skôr taká preliezka ako prekážka, ale bolo treba dávať na nej pozor, lebo sa šmýkala, keďže bola zasnežená, po nej nasledoval šplh na lane, ktorého som sa kvôli zmrznutým rukám obával, ale bez väčších problémov som ho zvládol. Najťažšia prekážka pretekov 2 segmenty twisteru + monkeybar (8 tyčiek) + 2 segmety twisteru, bola pre mňa v danom stave nemožná a tak som spravil dva chyty a vybral sa rovno na trest, aby som sa zbytočne nevysiloval. Odskákal som 30 a pokračoval som do záverečného stúpania (aktuálna strata na víťaza 17:40 a 21. pozícia) netuším kedy a ako som predbehol tých 12 ľudí, lebo túto časť trate si akosi nepamätám. Prekonal som prekážku The Box čo je kontajner (kolmá stena) z ktorej visí lano asi na 2. x lebo som nevedel ako na to, ale s pomocou uzla na nohách to zvládol. Nasledovali 3 km stúpania s prevýšením 400 m, kde som týždeň dozadu trénoval v závere stúpania posledné ťažké intervaly, nevedel som že sa tadiaľ pobeží trať, ale padlo mi to celkom vhod. Zo začiatku bolo toto stúpanie veľmi bežecké taký trail, ktorý sa kľukateľ po zjazdovke no neskôr prešiel do stojky vo výške 2400 m.n.m.. Pred sebou som nevidel nikoho len na serpentínkach sa niekto mihol a zazrel som neskôr aj pretekára v krikľavej bunde. Bežalo sa mi opäť dobre a zohriali sa mi konečne aj ruky, dole bolo o pár stupňov teplejšie a nefúkalo tam. Čakalo ma posledných 9 km. Pretekári predomnou sa s pribúdajúcimi metrami približovali a videl som že majú dosť , podarilo sa mi obehnúť ďalších 2 a zahliadol som aj postavu Riša Hýneka, ktorý bol asi minútu predomnou. Pred vrcholom bola prekážka pipe liar, ktorá bola len taká preliezacia a na vrchole na nás čakal starway to sparta s lezeckými chytmi, čo bolo tiež viacmenej bez problémov. Nevedel som o svojom umiestnení, ale bežalo sa mi lepšie, pretože som sa opäť s niekym bežal. Nasledoval dlhý asi 4-5 km zbeh, kde sa mi už veľmi dobre nebežalo , ale snažil som sa držať kontakt s ostatnými no naberal som miernu startu, ale kontakt stále bol. V ceste nám stálo pár prekážok, ktoré bolo treba preskočiť. takto sa to vinulo až na okraj festivalky, kde nás čakalo druhé nosenie vriec, pred ktorým som mal stratu na víťaza 21:26, čiže na predchádzajúcich 6 km som stratil necelé 4 minúty oproti tým predchádzajúcim, kde som stratil viac ako 17 minút. Pretekári, ktorí ma v zbehu obehli boli opäť predo mnou, snažil som sa ešte zaútočiť a 2 sa mi podarilo obehnúť, tí ma však po vreci obehli na prekážke „točiaci monkeybar“ kde som išiel opäť opatrne, aby som nespravil už žiadnu chybu, prekážku sa mi podarilo zvládnuť. Nasledovalo prevracanie pneumatík (omnoho ťažšie ako u nás), kde som sa veľmi nezdržal a pokračoval som na veľkú A-cargo sieť, z nej sa vbiehalo už do olympijskej dediny Squaw Valley, kde v jej centre čakal herkules hoist, ktorý nebol ťažký, ale bol premočený, takže ťahanie kladky bolo náročnejšie. Tu som finishoval ani neviem s kým a dobehol som nakoniec na 18. mieste (celkovo som bol 19. pretože v poradí nás obehla aj prvá žena). Nakoniec som dobehol so stratou 19:39 na víťaza a podľa medzičasov som od 2 sandbagu stiahol viac ako minútu na prvých troch pretekárov, ale neviem si to vysvetliť, či robili niekde trest, alebo spomalili, alebo som ja tak zrýchlil, každopádne to už nezistím.V cieli som nebol nejaký zničený, ani zlomený a už ani úplne premrznutý, zvláštne pocity som zažil na týchto pretekoch aj napriek vynikajúcemu pocitu z behu, možno aj najlepšiemu z MS sa mi nepodarilo splniť svoj cieľ TOP10 a ani prekonať svoje maximum TOP7. Možno sa mi to už ani nikdy nepodarí, no som rád, že aspoň raz v živote som sa v silnej konkurencii dostal do TOP10. Vtedy som išiel však čisto a počasie bolo pre mňa ideálne, suché prekážky a do 15°C. Škoda, že sme nebežali tradične v sobotu, vtedy bolo počasie perfektné, možno to mohlo byť celé iné, ale to by som nezažil zimu a akoby zamrznutie v čase, ktorý sa násobne spomalil, aj keď na hodinkách bežal určite rovnako rýchlo. Pred MS som sa vyjadril, že nech dopadnú akokoľvek, aj tak som vďačný za túto sezónu, pretože som doteraz dosiahol najstabilnejšie výsledky a až tu na MS som sa prvýkrát nepostavil na stupeň víťazov. Keďže umiestnenie je stále len číslo a 18 neznie až tak vynikajúco ako 8. no moje pocity z behu a prípravy sú ďaleko lepšie ako tie, ktoré som predviedol pred 3 rokmi, keď som bol 7.. Čo sa týka pocitov z organizácie, tie boli asi najhoršie. Podľa môjho názoru to boli najhoršie organizačne zvládnuté MS, na ktorých som bol. Málo dobrovoľníkov, mal som pocit že niekde ani neboli, ale zase je pravda, že som nevidel ani niektorých pretekárov, ktorých som obiehal, takže možno som si ich len nevšimol. Uzatvorená registrácia kvôli hrmeniu na 2 hodiny, pritom skutočne zahrmelo 2 x a my sme museli čakať 2 h aby sme si mohli ísť po čipy, pritom to mohli presunúť niekam dnu. Brifing a porada, na ktorú sme boli pozvaní ako PRO ROSTER pretekári bola z ¾ o marketingu, peniazoch a o tom ako robiť reklamu, čo sa mi osobne na toto podujatie vôbec nehodilo a privítal by som skôr výklad trate, pravidiel a prekážok, keďže stále nie sú jednotné a u nás v EU sú iné ako v USA. V deň štartu bol štart presunutý o 2 hodiny, čo sme sa však dozvedeli až keď sme pricestovali na štart, a museli sme tak opäť cestovať 30 minút späť na ubytovanie a potom zase na štart a ešte nevyšlo ani počasie :).Ďakujem ešte raz všetkým za podporu pred, počas a aj po MS, viem že mnohí ste dúfali v lepšie umiestnenie, ale aj keby skončím v TOP3 nič by sa tým nezmenilo, len ďalšie vyššie ciele a naháňanie sa za úspechmi, ktoré sú aj tak ilúziou a ja som si už svoj životný (číselný) športový cieľ v TOP10 v najväčšej konkurencii splnil pred 3 rokmi, keďže MS v Sparte sa počítať nemôžu lebo to boli skôr ME ako MS. Veľa ľudí preteky vzdalo a mnohé prípady hraničili so zdravím, no som rád, že mne sa to podarilo, aj keď myšlienky boli všelijaké. Podmienky boli určite veľmi ťažké, ale tento rok som zažil už aj horšie počasie na pretekoch Liptov Ride, tam však neboli prekážky, tak to išlo o niečo ľahšie. O rok vraj budú preteky v Abu Dhabi, táto informácia je samozrejme nepotvrdená, ale dúfam že nie je pravdivá, uvidíme ako rozhodnú organizátori.Klobúk dole pred všetkými čo preteky v tomto počasí dokončili a rešpekt patrí aj tým čo vzdali, lebo uprednostnili zdravie pred medailou, banánom a vodou, aj keď ionťák čo sme dostali v cieli bol vynikajúci.
